Nádej preniknutá radosťou, ktorá dáva času zmysel

Zdroj: commons.wikimedia.org

„Radostná nedeľa“ (Domenica Gaudete) určuje tón celého obdobia Adventu. Liturgia tohto špeciálneho dňa nás pozýva radovať sa. „Bratia, radujte sa vždy v Pánovi; opakujem, radujte sa,“ hovorí svätý Pavol v Liste Filipanom (4,4), čo je aj vstupná antifóna svätej omše. Dôvodom, prečo máme byť naplnení božskou radosťou, je, že Pán je blízko; jeho príchod je predo dvermi. Tento motív nás bude sprevádzať až do vianočného obdobia, keď naše úpenlivé volanie k nebu, aby oblaky zoslali Spravodlivého, bude konečne vypočuté: Božská rosa zosiela Spasiteľa. Toto je radosť par excellence. Kresťanská radosť, zakorenená v istote, že Pán príde, je aj dôvodom našej nádeje. Radosť je nádejou, že Božie kráľovstvo je blízko. A zase naopak, nádej dáva našej radosti dokonalosť, pretože Božie kráľovstvo je medzi nami: Kristus je s nami, je Emanuel. Pravá radosť existuje len tam, kde je nádej, a nádej trvá, keď je preniknutá radosťou.

Napriek tomu môže byť nádej v našej postkresťanskej spoločnosti ľahko vnímaná ako rozptýlenie od skutočne potrebných a nevyhnutných vecí. Často sa považuje len za prostriedok alebo možno podvod, ktorý odvádza pozornosť človeka k neistote. Otázka, ktorú by sme si mali položiť, však znie: Je nádej iba pasivitou? Budúcnosť v takej bezútešnej prítomnosti, akou je tá naša, nemôže byť založená na slove „nádej“, pretože takéto slovo by vyvolalo nečinnosť a viedlo by k obyčajnému podvoľeniu sa.

Kresťanstvo, podľa významnej ateistickej kritiky v našej talianskej kultúre, údajne vytvorilo myšlienku neobmedzenej dôvery v budúcnosť, pričom minulosť vníma ako zlo, prítomnosť ako vykúpenie a budúcnosť ako spásu. Táto istota, že budúcnosť bude vždy ružová, by vraj spôsobovala ľudskú nečinnosť. Bez konkrétneho činu a ľudského úsilia by však budúcnosť nikdy nebola lepšia. Podľa tejto „svetskej teórie nenádeje“ je rovnaké rozdelenie času charakteristické aj pre marxistickú revolúciu, podnecuje utópiu a je modelom freudovskej psychoterapie. Toto nastáva, keď je minulosť vnímaná ako útlak alebo trauma; prítomnosť ako oslobodenie alebo terapia; budúcnosť ako šťastie alebo uzdravenie. Spása, spoločné dobro alebo duševné zdravie sú však vždy posunuté do nepredvídateľnej budúcnosti.

Je to pravda? Je kresťanská nádej iba radostnou špekuláciou o tom, čo by sa mohlo stať? Táto kritika nádeje zabúda na kľúčový prvok: Kristus nie je iba ten, ktorý má prísť, ale ten, ktorý je už s nami. On je vtelené Slovo, Logos života. Zostáva nemenný, zatiaľ čo svet sa mení. „Stat Crux dum volvitur orbis,“ hovorí staré kartuziánske motto – „Kríž stojí, zatiaľ čo svet sa otáča.“ Nádej je prítomnosťou tajomstva tu a teraz; nejde o odkladanie očakávaní, ale o ich naplnenie v hic et nunc Božej prozreteľnosti. Navyše, rozdelenie na hriech, vykúpenie a spásu nie je matematickou rovnicou, ktorú možno automaticky preniesť na iné kultúrne modely. Závisí na jednej strane od ľudského hriechu a slobodnej vôle, na druhej od Božej láskyplnej Prozreteľnosti. To, čo riadi dejiny, nie je hriech, ale Božia láska.

Čo je teda kresťanská nádej? Jedna z najvýstižnejších definícií je v Liste Hebrejom (6,19-20), odkiaľ pochádza starodávny symbol kríža - kotvy ako identifikátor kresťanstva. V Liste Hebrejom sa píše, že nádej „máme ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá preniká až do vnútra za oponu, kam za nás vošiel ako predchodca Ježiš, keď sa stal naveky veľkňazom podľa radu Melchizedechovho.“

Nádej upevňuje našu vieru v Kristovi, ktorý je predchodcom: On nás predchádza a je našou Cestou. Svojou smrťou na kríži ponúkol obetu spásy a po zmŕtvychvstaní vstúpil do nebeskej svätyne svojím nanebovstúpením. To je pravá „Svätyňa svätých“, kam mohol veľkňaz vstúpiť raz ročne na Deň zmierenia. Kristus je naším zmierením. Vstúpil do nebeského kráľovstva za oponou času. Tam je pripravený prihovárať sa za nás a byť s nami v každom okamihu až do skončenia sveta. Jeho večnosť sa stala samotným smerovaním času. Kresťanstvo jasne prekonalo osudovú cyklickosť gréckej predstavy času a dalo mu smer: Kristus, ktorý je. Nádej je zakotvená v Ňom, teda v prítomnosti, ktorá s dôverou smeruje do budúcnosti.

Veľkým vzorom v škole kresťanskej nádeje je svätý Ján Krstiteľ. Aby sme posilnili pravú nádej, musíme ho napodobniť ako „hlas“ Slova. Keď sa ho farizeji pýtali: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“ Ján Krstiteľ odpovedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: ‚Vyrovnajte cestu Pánovi,‘ ako povedal prorok Izaiáš“ (Jn 1,22-23). Nádej musí byť tým hlasom, ktorý dáva zaznieť Slovu.

Čas nám je daný na to, aby sme „vyrovnali cestu Pánovi“ a aby sme ho uctievali v jasliach v Betleheme. Len tak budeme pripravení prijať ho na konci čias. Čas, ktorý je nám tak drahý, dimenzia, ktorá viac než ktorákoľvek iná ovplyvňuje náš ľudský stav, preto nemôže byť len trojnásobným rozlíšením minulosti, prítomnosti a budúcnosti, ktoré sú skôr akýmsi rozšírením duše. Mali by sme čas definovať ako schopnosť pohybovať sa smerom ku Kristovi, uznávajúc, že On je večný Logos. Čas nám je daný na to, aby sme vstúpili do Božej večnosti. Preto kresťanská nádej nikdy nemôže klamať ani byť len nečinným očakávaním budúcnosti. Naše konanie v čase je modelované podľa Krista. Radosť dáva zmysel nádeji a pravá nádej prináša nekonečnú radosť.

Položme si ešte poslednú otázku pred záverom. Ako sa môžeme stať ľuďmi nádeje, šíriac kresťanskú radosť v spoločnosti, ktorá je stále smutnejšia? Kľúčom je pokora. Musíme si uvedomiť, že sme len „hlasom“, ako Ján Krstiteľ; Kristus je zmysel, Pravda, Slovo. Hlas, náš život, je tu na to, aby hľadal zmysel. Ak dávame hlas Slovu, začíname žiť správne. Ak uctievame Božie Slovo, Syna, v Ňom nachádzame zmysel času a radostnej nádeje. Advent vedúci k Vianociam je naplnením nádeje v dar plnej radosti. Svätý Augustín opísal poslanie Jána Krstiteľa, ktoré by v podstate malo byť aj naším poslaním, s naozaj výnimočnou krásou. Tu je úryvok z jeho Kázne o narodení Jána Krstiteľa (293,3): „Ján je hlas, ale Pán je Slovo, ktoré bolo na počiatku. Ján je hlas, ktorý trvá len chvíľu, Kristus je Slovo, ktoré od počiatku žije naveky. Ak odoberiete slovo, význam, čo je to hlas? Tam, kde nie je chápanie, je len bezvýznamný zvuk. Hlas bez slova bije do uší, ale neprebudí srdce... Videl, v čom spočíva jeho spása. Vidí, kde je jeho spása. Chápe, že je lampou, a bojí sa, aby ju neuhasil vietor pýchy.“

Obava Jána Krstiteľa je ešte hlbšou pokorou v Panne Márii, Matke nášho Spasiteľa. Blahoslavená Panna sa radovala pri počutí hlasu anjela pri Zvestovaní a prijala Slovo, najprv svojím rozumom, potom cez svoje srdce vo svojom lone, čím sa stala Matkou vteleného Slova. Nech nám pomáha radovať sa v počúvaní Božieho Slova a v dávaní tomuto Slovu telo našimi dobrými skutkami. Táto mariánska radosť je nádejou v činnosti. Naša budúcnosť nie je nepredvídateľným osudom, ale prítomnosťou plnou nádeje: je to Kristus, ktorý je a ktorý príde. Nech nás Mária vždy vedie k Nemu, k Synovi.

p. Serafino Lanzetta

 Zdroj: corrispondenzaromana.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!

Každý týždeň nový podcast otca Ľubomíra o duchovnom živote a aktuálnom dianí nájdete na Youtube, Spotify alebo ApplePodcast.