PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA FRANTIŠKA RÍMSKEJ KÚRII PRI PRÍLEŽITOSTI VIANOČNÉHO POZDRAVU

Zdroj: commons.wikimedia.org

Drahí bratia a sestry!

Srdečne ďakujem kardinálovi Re za jeho slová blahoželania; to nikdy neomrzí! A toto je krásne. Ďakujem vám, Vaša Eminencia, za váš príklad ústretovosti a lásky k Cirkvi.

Kardinál Re hovoril o vojne. Včera [latinského] patriarchu Jeruzalema nevpustili do Gazy, ako sľúbili, a včera bombardovali deti. Toto je krutosť. Toto nie je vojna. Chcem to povedať, pretože sa to dotýka srdca. Ďakujem za tento odkaz, Vaša Eminencia, ďakujem!

Názov tohto príhovoru je „Dobrorečte a nezlorečte“

Rímska kúria sa skladá z mnohých pracovných skupín, viac či menej zložitých alebo početných. Keď som premýšľal nad podnetom na zamyslenie, ktorý by prospel životu spoločenstva v kúrii a jeho rôznym podobám, tento rok som si vybral aspekt, ktorý dobre zapadá do Tajomstva vtelenia, a čoskoro pochopíte prečo.

Myslel som na to, aby som o druhých hovoril dobre a nehovoril o nich zle. Je to niečo, čo sa týka nás všetkých, dokonca aj pápeža - biskupov, kňazov, zasvätených osôb, laikov - a v čom sme si všetci rovní. Prečo? Pretože sa to dotýka našej ľudskosti.

Tento postoj, dobrorečiť a nezlorečiť, je prejavom pokory a pokora je základnou črtou vtelenia, najmä tajomstva Pánových Vianoc, ktoré budeme sláviť. Cirkevné spoločenstvo žije v radostnej a bratskej harmónii do tej miery, do akej jeho členovia kráčajú cestou pokory, zriekajúc sa zlého zmýšľania a hovorenia o druhých.

Svätý Pavol píše kresťanom v Ríme: „Žehnajte a nepreklínajte“ (Rim 12, 14). Túto výzvu môžeme chápať aj takto: „Hovorte dobre a nehovorte zle“ o druhých, v našom prípade o ľuďoch, ktorí s nami pracujú v úrade, o nadriadených, o kolegoch, o všetkých. Hovorte dobre a nehovorte zle.

Cesta k pokore: obviňovanie seba samého

Tak ako som to urobil pred dvadsiatimi rokmi pri príležitosti diecézneho zhromaždenia v Buenos Aires, tak aj dnes navrhujem nám všetkým, aby sme sa cvičili v tejto ceste pokory, aby sme sa cvičili v obviňovaní seba samých podľa učenia starých duchovných majstrov, najmä Doroteja z Gazy. Áno, práve z Gazy, miesta, ktoré je dnes synonymom smrti a ničenia, ale ktoré je veľmi starobylým mestom, kde v prvých storočiach kresťanstva prekvitali kláštory a žiarivé postavy svätcov a učiteľov. Dorotej je jedným z nich. Po vzore veľkých otcov, ako boli Bazil a Evagrius, budoval Cirkev poučeniami a listami plnými evanjeliovej miazgy. Keď sa dnes zaradíme do jeho školy, môžeme sa aj my naučiť pokore obviňovania seba samých, aby sme nehovorili zle o svojom blížnom. Niekedy sa v bežnej reči stáva, že keď niekto kritizuje, ten druhý si pomyslí: „Kto vie ako to vyzerá u vás doma...“ [„Z akej kazateľnice prichádza kázanie!“]. To je každodenná reč.

V jednom zo svojich poučení Dorotej hovorí: „Ak pokorného človeka postihne nejaké zlo, okamžite vojde do seba a povie si, že si ho zaslúžil. A nedovolí si vyčítať druhým ani nikoho obviňovať. Jednoducho to znáša, bez rozruchu, bez trápenia a vo všetkom pokoji. Pokora nikoho nerozčuľuje ani nedráždi“ (Dorothée de Gaza, Oeuvres spirituelles, Paris 1963, č. 30).

A ešte: „Nehľadaj zlo svojho blížneho a nepodozrievaj ho. A ak podozrenie pochádza z našej zloby, snaž sa ho premeniť na dobré myšlienky“ (tamže, č. 187).

Obviňovanie seba samého je prostriedkom, ale je nevyhnutné: je základným postojom, v ktorom sa môže zakoreniť rozhodnutie povedať „nie“ individualizmu a „áno“ komunitnému, cirkevnému duchu. Tí, ktorí praktizujú cnosť obviňovania seba samých a praktizujú ju dôsledne, sa skutočne oslobodzujú od podozrievania a nedôvery a nechávajú priestor pre pôsobenie Boha, ktorý jediný vytvára jednotu sŕdc. A tak, ak každý postupuje po tejto ceste, môže sa zrodiť a rásť spoločenstvo, v ktorom sú všetci navzájom strážcami a kráčajú spolu v pokore a láske. Keď človek vidí na človeku nejaký nedostatok, môže o ňom hovoriť len s tromi ľuďmi: s Bohom, so samotným človekom, a ak nemôže s ním, s tými v spoločenstve, ktorí sa o neho môžu postarať. A nič viac.

Pýtame sa teda: čo je koreňom tohto duchovného štýlu obviňovania sa? Základom je vnútorné poníženie, vyznačujúce sa pohybom Božieho slova, synkatabasis, čiže poníženosť. Pokorné srdce sa znižuje podobne ako Ježiš, ktorého v týchto dňoch kontemplujeme v jasličkách.

Čo robí Boh tvárou v tvár dráme ľudstva, ktoré je tak často utláčané zlom? Postaví sa vo svojej spravodlivosti a z výšky zosiela odsúdenie? Takto to istým spôsobom očakávali proroci až po Jána Krstiteľa. Ale Boh je Boh, jeho myšlienky nie sú naše myšlienky, jeho cesty nie sú naše cesty (porov. Iz 55, 8). Jeho svätosť je božská, a preto je v našich očiach paradoxná. Pohybom Najvyššieho je znížiť sa, urobiť sa malým, ako horčičné zrnko, ako zárodok človeka v lone ženy. Neviditeľný. Takto začína na seba brať obrovskú, neúnosnú masu hriechu sveta.

Tomuto Božiemu pohybu zodpovedá v človeku obvinenie samého seba. Nie je to predovšetkým morálna skutočnosť: je to teologická skutočnosť - ako je to vždy, ako v celom kresťanskom živote -; je to dar od Boha, dielo Ducha Svätého, a z našej strany ide o to, aby sme ho prijali, aby sme Boží pohyb urobili svojím, aby sme ho prijali, aby sme ho prijali. To urobila Panna Mária, ktorá sa nemala z čoho obviňovať, ale podvolila sa mať úplnú účasť na  Božom ponížení, na obnažení svojho Syna, na zostúpení Ducha Svätého. V tomto zmysle by sa pokora mohla nazvať teologickou cnosťou.

Pomáha nám, aby sme sa znížili, aby sme pristúpili k sviatosti zmierenia. Pomáha nám. Každý sa môže zamyslieť: kedy som sa naposledy spovedal?

En passant by som chcel spomenúť jednu vec. Niekoľkokrát som hovoril o klebetení. Je to zlo, ktoré ničí spoločenský život, spôsobuje chorobu ľudských sŕdc a k ničomu nevedie. Ľudia to hovoria veľmi dobre: „Klebety sú bez úžitku“. Dávajte si na to pozor.

Požehnaní žehnáme

Drahí bratia a sestry, vtelenie Slova nám ukazuje, že Boh nás nepreklial, ale požehnal. Ba čo viac, zjavuje nám, že v Bohu nie je prekliatie, ale vždy len požehnanie.

Prichádzajú mi na myseľ niektoré výrazy z Listov svätej Kataríny Sienskej, ako napríklad tento: „Zdá sa, že On nechce pamätať na urážky, ktoré mu robíme; a nechce nás večne zatratiť, ale vždy sa chce zmilovať“ (List č. 15). A my musíme hovoriť o milosrdenstve!

Tu sa však odkazuje najmä na svätého Pavla, na závratný úvod hymnu v Liste Efezanom:

„Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním.“ Ef 1,3

Tu je základ nášho dobro - rečenia: sme požehnaní a ako takí môžeme žehnať. Sme požehnaní a ako takí môžeme žehnať...

Všetci sa potrebujeme ponoriť do tohto tajomstva, inak hrozí, že vyschneme a budeme ako tie suché, vyschnuté kanály, ktoré už neprenesú ani kvapku vody. A kancelárska práca tu v Kúrii je často vyprahnutá a z dlhodobého hľadiska vysychá, ak sa človek nenapĺňa pastoračnými skúsenosťami, momentmi stretnutia, priateľských vzťahov, v nezištnosti. Pokiaľ ide o pastoračné skúsenosti, pýtam sa najmä mladých ľudí, či majú nejakú pastoračnú skúsenosť: je to veľmi dôležité. A najmä na to potrebujeme každý rok robiť Duchovné cvičenia: ponoriť sa do Božej milosti, úplne sa ponoriť. Aby sme sa nechali „zaplaviť“ Duchom Svätým, životodarnou vodou, v ktorej je každý z nás chcený a milovaný „od počiatku“. Potom áno, ak je naše srdce ponorené do tohto prvotného požehnania, potom sme schopní požehnať každého, dokonca aj tých, ktorí sú neobľúbení - to je skutočnosť; požehnať aj neobľúbených -, dokonca aj tých, ktorí s nami zle zaobchádzali. Požehnanie.

Vzorom, na ktorý sa môžeme pozerať, je ako vždy naša Matka, Panna Mária. Ona je par excellence Požehnaná. Takto ju pozdravuje Alžbeta, keď ju víta doma: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života!“ (Lk 1, 42). A tak sa na ňu obraciame v modlitbe Zdravas Mária. V nej sa uskutočnilo to „duchovné požehnanie v Kristovi“, určite „v nebi“, pred časom, ale aj na zemi, v dejinách, keď bol čas „naplnený“ prítomnosťou vteleného Slova (porov. Gal 4, 4). On je tým požehnaním. Je plodom, ktorý požehnáva lono; Synom, ktorý požehnáva Matku: „dcéra tvojho Syna“, píše Dante, „pokorná a vznešená viac ako stvorenstvo“. A tak Mária, Požehnaná, priniesla svetu požehnanie, ktorým je Ježiš. Existuje obraz, ktorý mám vo svojej pracovni, na ktorom je práve synkatabáza. Je na ňom Panna Mária s rukami ako malým rebríkom a Dieťa zostupuje po tomto rebríku. Dieťa má v jednej ruke Zákon a druhou sa drží svojej matky, aby nespadlo. To je úloha Panny Márie: niesť Dieťa. A to je to, čo Ona robí v našich srdciach.

Remeselníci požehnania

Sestry, bratia, pri pohľade na Máriu, obraz a vzor Cirkvi, sme vedení k tomu, aby sme uvažovali o cirkevnom rozmere požehnania. A v našom kontexte by som to chcel zhrnúť takto: v Cirkvi, znamení a nástroji Božieho požehnania pre ľudstvo, sme všetci povolaní stať sa remeselníkmi žehnania. Nielen remeselníkmi žehnania, ale aj remeselníkmi tohto: vyučovať, žiť ako remeselníci, ktorí žehnajú.

Cirkev si môžeme predstaviť ako veľkú rieku, ktorá sa rozvetvuje na tisíc a tisíc potokov, potôčikov, riečok - trochu ako povodie Amazonky - aby zavlažila celý svet Božím požehnaním, ktoré pramení z Kristovho veľkonočného tajomstva.

Cirkev sa nám teda javí ako naplnenie plánu, ktorý Boh zjavil Abrahámovi od prvého okamihu, keď ho povolal zo zeme jeho otcov. Povedal mu: „Urobím z teba veľký národ a požehnám ťa [...] a v tebe budú požehnané všetky kmene zeme“ (Gn 12, 2-3). Tento zámer dominuje celej ekonómii Božej zmluvy s jeho ľudom, ktorý je „vyvolený“ nie vo vylučujúcom zmysle, ale naopak v zmysle, ktorý by sme katolícky povedali „sviatostný“: teda tým, že dar sa dostáva ku každému prostredníctvom príkladnej, lepšej, svedeckej, mučeníckej jedinečnosti.

V tajomstve Vtelenia teda Boh požehnal každého muža a ženu, ktorí prichádzajú na tento svet, nie dekrétom, ktorý spadol z neba, ale skrze telo, skrze telo Ježiša, požehnaného Baránka narodeného z požehnanej Márie (porov. sv. Anzelm, Disc. 52).

Rád si predstavujem Rímsku kúriu ako veľkú dielňu, v ktorej je veľa rôznych úloh, ale všetky pracujú s rovnakým cieľom: konať dobro, šíriť požehnanie Boha a Matky Cirkvi vo svete.

Myslím najmä na skrytú prácu „minutanta“ - vidím tu niektorých, ktorí sú skvelí, ďakujem! - ktorý vo svojej izbe pripravuje list, aby chorý človek, matka, otec, väzeň, starší človek, dieťa dostali pápežovu modlitbu a požehnanie. Ďakujem vám za to, pretože ja tieto listy podpisujem. A čo je to? Nie je to byť remeselníkmi požehnania? Minutanti sú remeselníci požehnania. Hovoria mi, že istý svätý kňaz, ktorý pred rokmi pracoval na Štátnom sekretariáte, mal na vnútornej strane dverí svojej izby nalepený papierik s nápisom: Moja práca je pokorná, ponižujúca. Trochu negatívny pohľad, ale je v ňom kus pravdy a dobra. Povedal by som, že vyjadruje typický štýl remeselnej práce Kúrie, ktorý však treba chápať v pozitívnom zmysle: pokora ako cesta dobra. Cesta Boha, ktorý sa v Ježišovi znižuje a prichádza prežívať náš ľudský údel, a tak nás požehnáva. A môžem to dosvedčiť: v poslednej encyklike o Najsvätejšom Srdci, ktorú spomenul kardinál Re, koľko práce! Koľko! Návrhy išli, vracali sa... Toľko, toľko, s malými drobnosťami.

Drahí, je pekné myslieť na to, že každodennou prácou, najmä tou skrytou, môže každý z nás prispieť k tomu, aby sme svetu prinášali Božie požehnanie. V tomto však musíme byť dôslední: nemôžeme písať požehnania a potom zle hovoriť o svojom bratovi alebo sestre, to požehnanie ničí. Takže tu je moje želanie: nech nám Pán, ktorý sa pre nás narodil v pokore, pomôže, aby sme boli vždy dobrorečiacimi ženami a mužmi.

Veselé Vianoce všetkým! 

 Zdroj: vatican.va

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!

Každý týždeň nový podcast otca Ľubomíra o duchovnom živote a aktuálnom dianí nájdete na Youtube, Spotify alebo ApplePodcast.