Pravá svätosť znamená žiť Božiu vôľu v prítomnom okamihu

Dec 13

Kanonik Pierre Feige, ktorý sa narodil v hornom Savojsku a žil v rokoch 1857 - 1947, okrem toho, že bol horlivým predstaveným diecéznych misionárov v Meaux a generálnym riaditeľom Société des Filles de Saint François de Sales, bol plodným autorom diel inšpirovaných savojskou duchovnou tepnou, ktorá sa vinie od svätého Františka Saleského až po otcov Josepha Tissota (1840 - 1894) a Françoisa de Sales Polliena (1853 - 1936).
Casa Editrice Fiducia nám znovu predkladá dielo, ktoré je krásne a užitočné pre zmätené duše túžiace po vnútornej výžive, ktoré túžia žiť svoj katolícky život bez prílišných svetských sirén prichádzajúcich, žiaľ, aj z Cirkvi. Je to dielo kanonika Pierra Feigeho Santificare il momento presente (175. s., € 12,00).
Ak Svätá stolica dnes navrhuje postavu Roberta Schumana ako vzor „posvätenia“, otec Feige nám ukazuje osobitný protiklad, ako to odhaľuje vo svojom texte: „Svätosť, ó, aká veľká a krásna vec! Aký neporovnateľný zázrak! Je to stav duše, ktorá, úzko spojená s Bohom prostredníctvom milosti posväcujúcej, považujúc tento svet za miesto vyhnanstva a nebo za pravú vlasť, ide od cnosti k cnosti, vo svojom srdci sa neustále pozdvihuje k výšinám, miluje Boha stále nežnejšou, veľkorysejšou a dokonalejšou láskou. [...] A všimnite si, že takto chápaná svätosť nie je niečo nepovinné: je prísnou povinnosťou, prísnym záväzkom“ (s. 61).
Na splnenie tejto povinnosti nie je nevyhnutne potrebné vstúpiť do kláštora, ako vieme zo života skutočných svätých. Práve na boj proti tejto myšlienke svätý František Saleský vypracoval svoj Úvod do zbožného života, kde sa poukazuje na to, že svätosť je prístupná všetkým stavom, pretože každý z nich má svoje miesto v poriadku a zámeroch Prozreteľnosti. Svätosť nespočíva ani v tom, že by sme viedli prísny život, venovali čo najviac času modlitbe, robili veľkú charitu alebo veľké zázraky... Práca potrebná na dosiahnutie svätosti spočíva v posväcovaní prítomného okamihu, preto: „Duša verná tejto praxi kráča a nikdy sa nezastaví na ceste k svätosti. Môže byť chudobná, môže byť slabá, môže byť nútená občas skrátiť, ba dokonca zanechať niektoré svoje zbožné cvičenia; môže v očiach sveta vykonávať len obyčajné činnosti, môže viesť smutný a jednotvárny život; na tom nezáleží, je tam, kde ju chce mať Boh; robí, trpí, dostáva to, čo On chce; robí, trpí, dostáva tak, ako On chce; úplne sa odovzdáva tomu, čo od nej Boh očakáva práve v tej chvíli, v ktorej sa nachádza, bez toho, aby niekedy došlo k najmenšiemu rozporu medzi jej vôľou a túžbami, bez toho, aby zbytočne strácala čas starosťami o minulosť a budúcnosť“ (s. 63).
Presne to robí veriaci človek, keď sa stavia do nadprirodzeného, a nie horizontálneho a imanentného postoja. Úzkosti, starosti, trápenia, súženia, zášť... sa zmenšujú, keď sú očistené Milosťou a v Milosti, čím sa vytvára priestor pre vnútorný pokoj, nevyhnutný prvok na to, aby sme mohli skutočne myslieť na Božie veci: žiadna pandémia, ktorá sa šíri, politické nepokoje, ekonomické problémy a zdravotné starosti nemôžu premôcť Božiu Milosť, ktorá preniká do duše pozorne praktizujúcej kresťanské čnosti. Život duše je oveľa dôležitejší ako vyhnanstvo vo svete: človek, ktorému sa dostáva potlesku, pôct, svetskej slávy, nikdy nemôže konkurovať pokojnej pevnosti toho, kto spočíva v Božom srdci, odovzdaný do jeho vôle, ktorá je najlepšou cestou vpred pre každé z jeho detí.
Svätá Terézia z Lisieux potvrdzuje: „Svätosť nespočíva v tom, že hovoríme krásne veci, ani v tom, že na ne myslíme alebo ich cítime, ale v tom, že dokonale plníme Božiu vôľu“ (s. 63).
Na dosiahnutie veľmi vysokej úrovne kresťanskej dokonalosti je potrebné, aby naša vlastná vôľa, opierajúca sa o milosť, bola začlenená do Božej vôle. Potom to bude pokoj srdca, pokoj dobrého svedomia. Veď to povedali aj Anjeli vo Svätej noci: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2, 14). Skutočný pokoj je len v Kristovi. A čo je to pokoj? Svätý Augustín ho definuje ako: pokoj poriadku. Svet (ktorého kniežaťom je satan) nechce poriadok, nemiluje ho, vždy túži po zmätku, vzbure, revolúcii. Prosí o pokoj na zemi mimo Boha, a ten tam nikdy nenájde. Svätí to dobre ukázali: pokoj a šťastie sú len v trojjedinom Bohu, v ktorom sú aj bolesti povznesené a nadobúdajú svoj správny poriadok a dôvod bytia. Pokúsme sa teda odpovedať na túto otázku: „Nie je správne, aby duša nespokojná s božskou plnosťou prítomného okamihu bola potrestaná neschopnosťou nájsť uspokojenie v čomkoľvek inom?“ (s. 70).
Čítanie knihy Posväcovať prítomný okamih znamená nájsť kľúč k obráteniu sa k evanjeliovému životu - vhodnému pre všetkých a pre všetky stavovské povinnosti - a k riešeniu starostí a úzkostí bez psychológov a psychiatrov, ďaleko od vyrušovania sveta.