Oratóriá Dona Bosca kedysi a dnes

Zdroj: commons.wikimedia.com

„Hamburger tam, kde ho nečakáte“ je slogan, ktorý vytlačil farár z Trissina v Benátskom regióne don Domenico Pegoraro na plagáty, aby prilákal mladých ľudí bezplatnými hamburgermi, ktoré sa rozdávali a jedli na stole v kostole v piatok 31. januára večer. Zo strany veriacich, ale aj katolíckej tlače sa ozvalo veľa kritiky, biskup z Vicenzy Giuliano Brugnotto je však na strane farára a pre denník „Corriere Veneto“ povedal: „Chápem, že môže dôjsť k určitej reakcii zo strany tých, ktorí si myslia, že posvätné je nedotknuteľné už zo svojej podstaty. Ak sa vrátim k tomu, čo hovorí evanjelium, z cirkevného hľadiska si myslím, že je dôležité zahrnúť a venovať pozornosť všetkým, a mladí ľudia nemajú byť vylúčení, naopak, sú jednou z kategórií, ktorá je určite súčasťou dnešnej krehkosti, preto si myslím, že je správne dať im priestor, s náležitou pozornosťou, aj na posvätných miestach. Ježiša označili za žobráka a opilca,“ uzatvára biskup s úsmevom, “ale keby tu bol dnes, verím, že by takéto iniciatívy privítal a schválil.“

Dátum nie je náhodný, 31. január je sviatkom svätého Jána Bosca (1815-1888), otca a učiteľa mladých, ktorý zhromažďoval tisíce a tisíce mladých ľudí vo svojom oratóriu, inšpirovaný oratóriom, ktoré v 16. storočí v Ríme založil rekatolizátor svätý Filip Neri (1515-1595).

Boží dom, akým je kostol, sa nemôže znesvätiť. Don Bosco v kostole nejedol, nehral sa a nebavil sa. Každý priestor má svoju špecifickú funkciu, či už profánnu alebo náboženskú: telocvičňa je telocvičňa a nie strojárska dielňa; zábavný park je zábavný park a nie chrám. Stačilo by rozumom pochopiť duševnú aj náboženskú nerovnováhu, ktorá zachvátila mnohých pastierov našej doby. Don Bosco by „krehkých“ chlapcov, teda aj delikventov, so súcitom pozbieral pred kostolom a potom by ich doňho zobral, aby sa išli iba a výlučne modliť a prinútil ich zúčastniť sa na svätej omši, obrade, ktorý vo Vetus Ordo dušu okamžite katapultuje do posvätnej atmosféry.

Svoj sen, ktorý mal v deviatich rokoch, v ktorom videl, ako sa divoké zvieratá v prítomnosti Presvätej Bohorodičky a Ježiša Krista menia na baránky, realizoval tak, že si pevne a neoblomne uvedomoval rozdiel, ktorý existuje medzi priestorom sveta a nadprirodzeným priestorom. Ak toto vedomie neexistuje, potom je všetko zbytočné: duše neprichádzajú. Tým viac, ak sa jedáva v kostole, čím sa porušuje samotný princíp posvätnosti. Detské gangy existovali aj v 19. storočí, nie je to výmysel našich čias; faktom je, že don Bosco ich obrátil, teraz ich kňazi nechcú obrátiť, pretože sami majú myšlienky otrávené svetským myslením.

Hlboká kríza a zmätok, ktorými prechádza dnešná Cirkev, je spôsobená jej podriadenosťou „cíteniu“ sveta, neuvedomujúc si, že Svätá rímska cirkev nestojí na svete zmyslov, hoci je inštitúciou žijúcou vo svete, ale na Božom kráľovstve, ktoré „nie je z tohto sveta“ (Jn 18, 36), ako povedal Kristus Pilátovi: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.“

Mladí ľudia už vo farnosti nič nenájdu, pretože hamburger je už v McDonalde a, priamo povedané, diskotéky a nočné kluby majú oveľa väčšiu ponuku... Veď pritiahnuť duše znamená ponúknuť tradíciu Cirkvi, ako to dokazuje aj skúsenosť. Vďaka katechéze a svätej omši deti aj mladí ľudia chodia radi do kostola, pretože cítia, že je o ich dušu postarané, a vo chvíľach zdravej zábavy sa tešia spôsobom, ktorý navrhol zakladateľ saleziánov: nevinnou ľahkosťou hry, ktorá pochádza len zo skutočne kresťanského života.

Mnohé farnosti sa dnes viac zaoberajú tým, čo sa páči mladým ľuďom, než tým, čo môže zmeniť ich duše, čo je cieľ, ktorý mal na mysli Don Bosco, veľký tvorca oratórií, a termín oratórium pochádza z latinského „orare“, čo znamená modliť sa.

Don Bosco oživil miesto modlitby, oratórium, a pripojil aj hru, čo urobil aj svätý Filip Neri, a obaja so svojimi nasledovníkmi oslobodili mnohých mladých ľudí od zla a ulice. Všetko sa to začalo 8. decembra, na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, v roku 1841, keď sa kňaz z Asti stretol v sakristii kostola San Francesco d'Assisi v Turíne s Bartolomejom Garellim, murárom z Asti, prvým vyslancom dona Bosca medzi mládežou, ktorému porozprával o svojom stretnutí s otcovským a priateľským kňazom, „ktorý vedel aj pískať“. O štyri dni neskôr, v nedeľu, ich do sakristie toho istého kostola vstúpilo deväť. Počet mladých ľudí postupne neúmerne rástol. Oratóriá dona Bosca, ktoré mali mimoriadny rozmach a úspech, boli koncipované tak, aby kresťanským spôsobom formovali mladé duše v doktrinálnej Pravde, v živote sviatostí a v radosti zo zdravej zábavy na dvoroch a na prechádzkach (Don Boscove „prechádzky“ boli známe: mal dokonca povolenie brávať mladistvých chovancov z turínskeho nápravného zariadenia). Táto výchova sa diala mimo kostola, ktorý je vyhradený na kontakt s Najsvätejšou Trojicou, Božou Matkou, anjelmi a svätými.

Farári a oratóriá dnešnej doby, monopolizovanej imanentizmom, by mali obnoviť pedagogickú metódu dona Bosca, takzvaný „preventívny systém“, založený na troch pilieroch: rozum - náboženstvo - láska. A prevencia je neporovnateľne účinnejšia ako liečba.

Prvou školou, ktorú Don Bosco otvoril, bolo Oratórium svätého Františka Saleského vo Valdoccu. Sám vysvetľuje: „Tieto oratóriá sú miestami, kde sa mladí ľudia zdržiavajú v príjemnom a poctivom oddychu po tom, čo sa zúčastnili na posvätných obradoch v kostole“ (Úvod k regulačnému plánu pre Oratórium pre chlapcov svätého Františka Saleského v Turíne v oblasti Valdocco, 1854); ďalej „tieto oratóriá možno definovať ako miesta určené na to, aby sa v sviatočné dni mladí ľudia po účasti na posvätných cirkevných obradoch príjemne a poctivo rekreovali“ (Cenni storici intorno all'Oratorio di S. Francesco di Sales, 1861).

Don Bosco začal krížovú výpravu proti hriechu, nečinnosti a neresti. Povedzme jasne: pokušenia nie sú prejavom krehkosti, ale pascami, ktorými diabol kradne duše. Spomínate si na postavu Lucignola v Pinocchiovi a krajine hračiek? Je to vždy ten istý, identický príbeh, ktorý je súčasťou príbehu o spáse alebo zatratení. Nie je bezuzdné používanie sociálnych sietí záhaľčivou a skazonosnou činnosťou, podobne ako pitie alkoholu a používanie „trávy“? Nie je nedôstojným ženským postojom mnohých dievčat potknúť sa a upadnúť do neresti?

Nedbalosť vychovávateľov, či už rodičov, učiteľov alebo pastierov, spočíva v tom, že nechajú svojich mladých ľudí, aby sa potkli a padli do týchto pascí, ktoré im nastražil veľký Pokušiteľ. Neuvedomovať si to je ako otec alebo matka, ktorí bez pohnutia sledujú, ako ich dieťa vylieza na otvorenú okennú parapetu a nebezpečne sa nakláňa... až kým nespadne.

Don Bosco v Spomienkach na oratórium, keď rozprával o časoch, keď v tomto dobrodružnom kresťanskom projekte vládla veľká chudoba, napísal: „Raz večer mi moja matka, ktorá mala vždy dobrú náladu, so smiechom zaspievala: Beda svetu, ak nás počuje. Cudzinci bez ničoho“. S Bohom má človek všetko a svätí to dobre vedia, dokážu aj nemožné, pretože božská milosť pôsobí tam, kde je pravá viera.

Závisť, pokusy o útok na jeho život, prekážky, únava, nesmierne obete, poníženie, výsmech... Don Bosco tomu všetkému čelil. Lorenzo Gastaldi (1815 - 1883), v tom čase turínsky arcibiskup, napísal v Conciliatore torinese: „Pohľad na toľkých mladých chlapcov, ktorí... vyrastali v najhrubšej nevedomosti... vystavení všetkým skazám, ktoré vyplývajú z nečinnosti a zlej spoločnosti... ho tak silno bodol do srdca, že sa rozhodol prijať liek, ktorý poznal najlepšie... Keď zahorel svojou horlivosťou, vyzbrojil sa trpezlivosťou na všetky skúšky a odel sa všetkou miernosťou a pokorou, o ktorých vedel, že sa budú vyžadovať pre jeho vznešený podnik, dal sa vo sviatočné dni na potulky po Turíne, a keď videl zástupy mladých ľudí, ktorí sa chceli zabávať, priblížil sa k nim... Je ľahké pomyslieť si, s koľkými posmeškami muselo byť jeho pozvanie mnohokrát prijaté a koľko odmietnutí musel vytrpieť: Ale jeho stálosť a jemnosť postupne zvíťazili ohromným spôsobom: a tie najvzpurnejšie deti, tí najnepoddajnejší mladíci, ktorých si získala takáto pokora a jemnosť správania, sa nechali priviesť do skromného košiara“ oratória.

Svojím nádherným otcovským spôsobom, božským svetlom, ktoré vyžarovalo z jeho milých očí, v „osamelom košiari“ oratória prvej hodiny už držal na uzde 500 až 600 chlapcov starších ako osem rokov, odvádzal ich od nebezpečenstiev sveta a poučoval ich o nadprirodzených i pozemských skutočnostiach. Svätý kňaz dával životu zmysel, ponúkal nástroje, ako ho správne prežiť a zaslúžiť si život večný. Dával zmysel aj smrti. Vštepoval istotu a radosť zo života vo svetle Pravdy zjavenej Kristom, naším Pánom, a jeho mystický a mariánsky život prinášal hojné ovocie, živené milosťami a zázrakmi.

Bez kňazov, ktorí sú schopní postaviť Krista a kríž do stredu všetkého, neexistuje dobrý evanjelizátor a dobrý otec, čo je postava, ktorá dnes veľmi chýba, pretože ju brzdí feministická kultúra, ktorá deformovala ženskú identitu, a zároveň aj identitu mužskú.

Cristina Siccardi

Zdroj: corrispondenzaromana.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!

Každý týždeň nový podcast otca Ľubomíra o duchovnom živote a aktuálnom dianí nájdete na Youtube, Spotify alebo ApplePodcast.