Ktorá Cirkev je tá skutočná?

Zdroj: commons.wikimedia.com

V dnešnej dobe, keď sa často hovorí o ekumenizme a jednote kresťanov, sa môže zdať, že všetky cirkvi a vierovyznania sú si rovné. Táto predstava však nie je v súlade s učením Cirkvi, ktoré jasne hovorí o jedinej, svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi ustanovenej Ježišom Kristom. V článku sa zamýšľame nad tým, čo skutočne znamená jednota kresťanov, ako ju chápe Katolícka cirkev, a prečo je návrat do jej lona jedinou cestou k plnej jednote vo viere a spáse.

V sobotu sa ukončil týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Deje sa tak pravidelne na sviatok obrátenia svätého Pavla. Málokto však vie, že pôvodne sa tento týždeň nazýval Týždňom modlitieb za navrátenie zblúdilých do katolíckej Cirkvi. Dnes, keď sledujeme rozličné modlitbové zhromaždenia za jednotu, môžu mnohí nadobudnúť dojem, že všetky cirkvi a vierovyznania sú rovnaké.

To je však v rozpore s tým, čo sa modlíme vo Vyznaní viery: „Verím v jednu, svätú, katolícku a apoštolskú Cirkev.“
Ježiš Kristus ustanovil jednu Cirkev, ktorou je Katolícka cirkev. Žiaľ, vplyvom pomýlenej teológie po Druhom vatikánskom koncile vznikol dojem, že sa v tomto bode zmenila náuka Cirkvi.
Počas diskusií na koncile o schéme, z ktorej sa zrodil dokument o ekumenizme, kardinál Ruffini poukázal na nesprávne používanie slova „ekumenizmus“:

„Termín ,ekumenizmus‘, ktorý do teológie zaviedli protestanti, je dvojzmyselný, lebo ho inak chápu protestanti a inak katolíci.“[1]
S odstupom viac ako 60 rokov môžeme skonštatovať, že dnes prevláda protestantská interpretácia a málokto si dnes uvedomuje, čo skutočne učí samotný koncil. Diskusia zašla až tak ďaleko, že v roku 1999 musel Vatikán vydať dokument Dominus Iesus, ktorý zdôrazňuje tradičné učenie Cirkvi: Kristovou Cirkvou je Katolícka cirkev a každý môže byť spasený len skrze ňu.[2]

Dnes sa prezentuje mylná predstava, ktorá mnohých vedie k ilúzii, že ekumenizmus má svoje počiatky v Druhom vatikánskom koncile. Ako však poukazuje veľký rímsky teológ Brunero Gherardini,[3] Cirkev je z podstaty svojej katolicity ekumenická. Katolícka jednota je konečným cieľom každej ekumenickej iniciatívy, čo potvrdzuje nielen teologická analýza, ale aj učenie Cirkvi pred Druhým vatikánskym koncilom. Už pápež Pius IX. v roku 1868 vyzval všetkých kresťanov odlúčených od Ríma, aby sa vrátili do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou, pričom zdôraznil otázku večnej spásy. Podobne aj Lev XIII. v duchu otcovskej lásky prosil disidentov, aby zavrhli rozdelenie a zjednotili sa s Cirkvou, lebo jedine tak môžu kráčať istou cestou spásy.

Táto myšlienka nie je nová. Už v roku 515 pápež Hormisdas predložil Libellus fidei ako podmienku návratu odpadlíkov do plného spoločenstva so Svätou stolicou. Druhý lyonský koncil (1274) a Florentský koncil (1439) podobne stanovili zjednotenie s Rímom ako nevyhnutnú podmienku pravovernosti. V roku 1595 pápež Klement VIII. prijal do Cirkvi pravoslávnych biskupov z Kyjeva, ktorí sa chceli odtrhnúť od svojho metropolitu a vstúpiť do jednoty s Rímom.

V priebehu dejín Cirkev neustále pracovala na návrate odlúčených kresťanov, pričom dôsledne presadzovala učenie o jednote Cirkvi. Hoci sa jej vyčíta nekompromisnosť v otázke „návratu“, jej postoj vychádzal z viery a Božieho zjavenia. Katolícka cirkev sa vždy riadila istotou svojej identity ako jedinej pravej Cirkvi, pričom jej pastoračná starostlivosť a horlivosť za spásu všetkých veriacich viedla k láskyplným výzvam na návrat do jej lona.

Je zaujímavé v súčasnosti sledovať rozličné ekumenické iniciatívy, keď zároveň sme svedkami vyprázdňujúcich sa kostolov. Možno by bolo nápomocné pripomenúť, že Ježiš Kristus založil Cirkev ako „univerzálnu sviatosť spásy“ a že táto Cirkev je Katolícka cirkev. Cirkev sa na počiatku 20. storočia neprihlásila k Svetovej rade cirkví, ktorá začala organizovať ekumenické iniciatívy, z jednoduchého dôvodu – bála sa presne toho, čoho sme dnes svedkami. Relativizácie Kristovej Cirkvi a z toho vyplývajúceho ohrozenia spásy duší.
Nebola to žiadna strnulosť ani zastaralosť, ale skutočná láska k pravde. Jednota viery je diametrálne odlišná od jednoty, ktorú ponúka svetský pohľad na Cirkev.

„Prosme Pána, aby oslobodil Cirkev od domnienky, že je mladá vtedy, keď ustupuje všetkému, čo jej ponúka svet. Že sa obnovuje tým, že zakrýva svoje posolstvo a prispôsobuje sa ostatným. To vôbec nie! Cirkev je mladá, keď je sama sebou, keď každý deň čerpá stále novú silu z Božieho slova, z Eucharistie, z Kristovej prítomnosti a z moci Jeho Ducha. Je mladá, keď je schopná neustále sa vracať k svojmu prameňu.“ (Don Dolindo Ruotolo) 

Otec Ľubomír

Poznámky
[1] Roberto de Mattei, II. Vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny, Trnava, 2019. p. 218. 
[2] Tento dokument potvrdzuje tradičné učenie Cirkvi, že Kristova Cirkev subsistuje v Katolíckej cirkvi a že spása je možná len skrze Krista a jeho Cirkev, čím reagoval na rôzne teologické dezinterpretácie ekumenizmu a náboženského pluralizmu: Kongregácia pre náuku viery. Dominus Iesus: O jedinečnosti a spásonosnej univerzalite Ježiša Krista a Cirkvi. 6. august 2000. Vatikán: Libreria Editrice Vaticana, 2000.
[3] Brunero Gherardini, Ecumene tradita. Fede Cultura 2009. p. 19-53, zvlášť 19-24. 

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!

Každý týždeň nový podcast otca Ľubomíra o duchovnom živote a aktuálnom dianí nájdete na Youtube, Spotify alebo ApplePodcast.