Milosrdenstvo, alebo spravodlivosť ?Svet očami otca Ľubomíra (12)

Pápež Pius XII. už pred takmer jedným storočím upozorňoval, že najväčšou škodou súčasnosti je, že sa u človeka stratil zmysel pre hriech. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že ľudí chodí aj na Slovensku do kostola výrazne menej, ako napríklad pre desiatimi či viacerými rokmi. 

Uplynulú, takzvanú Bielu nedeľu (In Albis depositis)[1], čím viac nazývame okrem iného aj Nedeľou Božieho milosrdenstva. Tento kult sa rozšíril z Poľska vďaka Jánovi Pavlovi II. do celého sveta a je veľmi populárny aj v celej Amerike. Pápež František v roku 2015 vyhlásil dokonca mimoriadne jubileum Božieho milosrdenstva. Ak teda prezentujeme víziu Boha, ktorý je milosrdný a odpúšťa nám naše hriechy, prečo už zmienený úpadok? 

Milosrdenstvo sa však čím ďalej tým viac chápe ako snaha o neustále odpúšťanie bez akéhokoľvek vážneho úmyslu o nápravu vykonaného zla, ako aj o snahu sa polepšiť. Pri takomto pohľade už miesto pre vedomie hriechu naozaj nie je, pretože sa tak stáva neužitočnou skutočnosťou, ktorá je za každej okolnosti nevyhnutne, bezpodmienečne odpustená. 

Cirkev sa stala synonymom prijatia kohokoľvek, bez akýchkoľvek podmienok. Už nie je tou poľnou nemocnicou pápeža Františka, do ktorej prichádza chorý pacient, ktorého je potrebné aj liečiť, keďže jedným čarovným slovom – milosrdenstvo – je akoby všetko zrušené a choroba akoby ani neexistovala. Miesto diagnózy a liečby sa v nej vyhlasuje choroba za neexistujúcu. 

Prebiehajúce neustále diskusie o synodalite viedli k popretiu akéhokoľvek hierarhického usporiadania Cirkvi, kde už neexistuje rozdiel medzi lekárom a pacientom – všetci sme zároveň lekármi i pacientmi a teda napokon nikto nie je ničím. Okrem toho neustále tvrdenia o prejavoch Ducha Svätého v Cirkvi vedú k podvedomému presvedčeniu, že tretia božská osoba bola doteraz na dovolenke a my sme tí „osvietení“, ktorí musia celú lekársku vedu vymýšľať odznova. 

Podľa kardinála McElroya Cirkev nemôže nikoho vylúčiť z prijímania Eucharistie, veď ona je miestom liečby. Skutočnosť je však taká, že liečba sa vykonáva prostredníctvom krstu a sviatosti pokánia. Eucharistia je posilou pre tých, ktorí sa odhodlali k zmene života a tiež posilou v upevnení nášho spoločenstva s Bohom.

Takto sa napokon Cirkev stáva skrze týchto vyznávačov kultu inkluzivity pravým opakom toho, čím bola počas celých jej dejín – prejavom kontra-kultúry, pretože miesto toho, aby ona pretvárala svet a beh dejín, tak s nimi splýva. Tak sa otázka položená na úvod – kde je miesto milosrdenstva a kde spravodlivosti – stáva bezpredmetnou, pretože takáto Cirkev už nie je viac ani milosrdná, keďže nie je ani spravodlivá. A nešťastie členov takého zhromaždenia sa stáva predtuchou pekla. 

[1] Jedná sa o nedeľu, kedy katechumeni pokrstení na Veľkonočnú vigíliu odložili svoje biele oblečenie, ktoré obdržali po krste ako symbol znovuzrodenia z otroctva Hriechu pre Večný život v Kristovi.

PS: Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!