Veľká noc: Víťazstvo či prehra ?
Počas uplynulých dní sme boli svedkami ďalších snáh, z dlhšej série, o diskreditáciu celého posolstva a pontifikátu Jána Pavla II.. Znova sme boli svedkami pomyslenej scény veľkého piatku, kedy sme kontemplovali ukrižovaného Božieho Syna, ktorý zomiera za spásu sveta. Akoby nám neustále predkladali všetci argument, že ak je Ježiš Božím Synom a katolícka Cirkev jeho Cirkvou, kde sa berú toľké škandály ? Tak si môžeme teda klásť otázku, sme naozaj na tej víťaznej strane dejín, ako nám to predkladá naša viera – Kristus, ktorý svojou smrťou a zmŕtvychvstaním zvíťazil nad zlom a smrťou, alebo sme na strane tých, ktorí prehrávajú ? Týmito otázkami možno nekladieme do pochybností našu vieru, avšak nás v každom prípade dostávajú do nepríjemnej situácie.
„Vo svete máte trápenie, avšak dúfajte, ja som zvíťazil nad svetom“ (Jn 16,33). Po tom čo Ježiš vyslovil tieto slová išiel tvárou v tvár k uväzneniu, odsúdeniu, ukrižovaniu a smrti, smerom k Veľkej noci – toto všetko znamená jeho víťazstvo, ktoré sme si pripomínali počas uplynulej veľkonočnej oktávy. Preto môže svätý Ján napísať, tak ako sme to počuli aj v dnešnej Epištole: „ A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera. Veď kto iný premáha svet, ak nie ten, kto verí, že Ježiš je, Boží Syn?“ (1 Jn, 5,4-5).
Víťazstvo, o ktorom nás uisťuje apoštol nesie v sebe vždy psychologický znak prehry, avšak v hĺbke našej duše, vďaka daru viery nám vždy prináša hlboký pokoj a radosť.
Súčasná hedonistická a konzumná spoločnosť, kde sa hnanie za majetkom ako aj povrchným pokojom stalo absolútnou hodnotou otupila svedomie väčšiny kresťanov ako aj pastierov Cirkvi a zabila v nich povedomie kresťanského povolania ako boja pre Božiu slávu. Miesto toho, aby sa dnes veriaci v každom momente ich života usilovali v prvom rade o slávu Boha, v duchu stredovekého hesla - Všetko na česť a slávu Božiu - povýšili vlastnú česť a pokoj nad Božie záujmy. Týmto vplyvom sa v spoločnosti rozšírilo to, čomu hovoríme tekutý ateizmus, ktorý je oveľa nebezpečnejší, hoci zdanlivo menej krutý ako jeho predchodca v podobe tvrdého ateizmu počas uplynulého komunistického režimu.
Kým sa naši predkovia nezdráhali dať svoj život za svoju vieru a svoje hodnoty, my sme sa v duchu všadeprítomného falošného dialógu, ktorého cieľom je hľadanie povrchného pokoja naučili robiť kompromisy aj v otázkach našej viery. Natoľko, že už ona nemá prakticky žiadny vplyv na náš každodenný život a častokrát je redukovaná na sladké reči o viere a svätosti. Mnohí by chceli zažiť Spasiteľovu slávu zmŕtvychvstania zabúdajúc na jeho slová: „Kto nevezme na seba svoj kríž a nenasleduje ma nie je ma hodný“ (Mt 10,38).
Práve toto boli naši veľkí svedkovia viery, mučeníci komunistického režimu, ktorí vzali na seba Pánov kríž a nasledovali ho až po dar vlastného života. Mučeník podľa viery a liturgie Cirkvi nie je ten, ktorý je porazený a prehral, ale ten, ktorý nasledoval svojho Pána, ktorý zvíťazil nad svetom. Ak sme svedkami úpadku Cirkvi, je to len pre vlažnosť viery jej pastierov i veriacich samotných, ktorí si zamieňajú kresťanstvo za náukový systém, morálku, alebo rituálne praktiky. Ony samozrejme patria k podstate viery, avšak nie sú životom viery, ktorá má premieňať skrze veľkonočné tajomstvo život každého katolíka.
Ježiš, Boží Syn, si bol dobre vedomí mnohých pokušení, ktoré postretnú jeho nasledovníkov, a preto veľmi realisticky položil otázku – „ Nájde Syn človeka vieru na zemi keď príde? (Lk 18,8). Pre Ježiša je prvoradé priľnutie jeho nasledovníkov k podstate jeho posolstva s ochotou žiť svoju vieru naplno v službe, nie to koľkí ho budú nasledovať. „Vtedy povedal dvanástim - Chcete aj Vy odísť?“ (Jn 6,67).
PS: Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk
Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!
