Umenie využívať svoje chyby

Foto: catholicism.org

Ak má byť naše kresťanstvo žité, musí sa živiť aj duchovným čítaním. Z mnohých možností by som chcel odporučiť jednu knihu. Je to kniha, ktorú vydalo vydavateľstvo Editions Fiducia, od otca Josepha Tissota, s názvom: Umenie využívať svoje chyby.

Autor je francúzsky kňaz z kongregácie misionárov svätého Františka Saleského, ktorý žil v rokoch 1840 až 1894. Duchovná škola, ku ktorej patrí, je škola svätého Františka Saleského, veľkého savojského biskupa zo Ženevy, učiteľa Cirkvi, ktorý sa preslávil dielami ako Filotea a Traktát o Božej láske. 

V zmätenej dobe, v ktorej žijeme a v ktorej je jedným z najsilnejších pokušení skľúčenosť, ponúka dielo otca Tissota cennú pomoc dušiam tých, ktorí sa práve obrátili alebo sú v procese obrátenia, ako aj tým, ktorí už horlivo praktizujú vieru a usilujú sa o dokonalosť.

Ústrednou témou knihy je utrpenie človeka, zraneného prvotným hriechom, a jej cieľom je naučiť duše, ako nikdy nestratiť vieru v Božie milosrdenstvo. "Neschopnosť zvyknúť si na vlastnú biedu je pre padlého človeka cťou a zároveň utrpením". Takto sa začína kniha otca Tissota. Človek si totiž v hĺbke srdca vždy uchováva pocit nevinnosti a ušľachtilosti, ktorú stratil vinou svojich predkov. Preto pri každom páde trpí uvedomením si vlastnej krehkosti, ktorá je dôsledkom hriechu Adama a Evy. Napriek tomu sa s tým musíme zmieriť: zlé sklony v nás zostávajú, aspoň v zárodku, až do smrti a nemali by sme sa čudovať vlastným zlyhaniam a zlyhaniam iných. Preto svätý František Saleský učí: "Keď sa vaše srdce pomýli, nenásilne sa vzchopte, pokorte sa pred Bohom za svoju úbohosť, avšak bez toho, aby ste sa čudovali svojmu pádu: veď nie je divu, že slabosť je slabá, malátnosť malátna a bieda úbohá. Napriek tomu zo všetkých síl nenáviďte urážku, ktorú od vás Boh dostal, a s odvahou a dôverou v jeho milosrdenstvo sa vráťte na cestu cnosti, ktorú ste opustili.

Ešte závažnejší ako pád je nedostatok dôvery v Božie milosrdenstvo, ktorý môže nasledovať. Svätý František Saleský neustále odporúča pokoj a trpezlivosť so sebou samým pred vlastným trápením. Človek musí byť, samozrejme, zarmútený, keď urazí Boha, ale smútok sa potom musí zmeniť na hlbokú pokoru a povzniesť sa s dôverou voči Bohu, dôverujúc v jeho dobrotu. Nepokoj a zmätok po pádoch pochádzajú skôr z pýchy, ktorá sa skrýva pod maskou pokory. Lepší je hriech sprevádzaný pokorou ako nevinnosť sprevádzaná pýchou, hovorí autor a cituje cirkevných otcov. Medzi nimi aj svätého Gregora z Nyssy, ktorý uvádza: "Voz dobrých skutkov, ale ťahaný pýchou, vedie do pekla, kým voz hriechov, ale poháňaný pokorou, prichádza do raja. Dôvodom je, že pýcha je koreňom všetkých hriechov a pokora základom všetkých cností.

Napomenutie, aby sme sa po svojich pádoch nenechali odradiť, tvorí negatívnu časť umenia využívať svoje chyby. Existuje však aj pozitívna časť, ktorá spočíva v tom, že sa učíme, ako aj naše hriechy môžu byť duchovným prínosom, samozrejme, nie samy osebe, ale vďaka Bohu, ktorý zo zla vyvádza dobro a využíva naše chyby, aby sme rástli v čnostiach. Samozrejme, vyžaduje si to neúnavný boj proti našim pokleskom, úmysel všemožne sa im vzoprieť. Ale hriechy, hovorí otec Tissot, sú ako mnohé okná, ktoré osvetľujú naše trápenia.

Nemali by sme si namýšľať, že nikdy nepadneme, a byť podráždení, keď sa to stane. Keby sme boli skutočne pokorní, nemali by sme také prehnané sebavedomie, ktoré nás núti trápiť sa nad svojou slabosťou. Dôležité je mať vždy odvahu znovu sa postaviť. "Neexistuje lepší prostriedok na napredovanie v duchovnom živote, ako vždy začínať odznova a nikdy neveriť, že ste už urobili dosť." V životných zápasoch víťazí ten, kto sa pri páde nenechá odradiť, ale znova vstane a je vždy pripravený bojovať. "Svätí," hovorí svätý Ambróz, "vstávajú z pádov silnejší a posilnení do ďalších bojov; a to až tak, že nielenže nespomaľujú svoj postup, ale zdvojnásobujú svoj rozlet".

Heslo "Poznaj sám seba", tak známe u starých filozofov, sa dá vyložiť aj takto: "Poznaj svoju nehodnosť, nedokonalosť a biedu. "Lebo čím viac sa budeme považovať za úbohých, tým viac budeme dôverovať Božiemu milosrdenstvu, pretože medzi úbohosťou a milosrdenstvom je také puto, že jedno bez druhého sa nedá uskutočniť". Mizéria a milosrdenstvo majú napokon rovnaký etymologický koreň.

Všetci veľkí svätci, ako Jób, Dávid a ďalší, pripomína otec Tissot, začínali svoje modlitby vyznaním vlastnej biedy. Toto je učenie evanjelia: "Radšej sa budem chváliť svojimi slabosťami," hovorí svätý Pavol, "aby vo mne prebývala Kristova sila" (2 Kor 12, 9). Sväté písmo nám dokazuje, ako pokánie obdarúva obrátených hriešnikov krásou, ktorá je niekedy väčšia ako u spravodlivých. Názorný je príklad svätej Márie Magdalény, ktorá sa po svojom obrátení stala pre svoju kajúcnosť a horlivosť ešte krajšou, keďže predtým bola nakazená hriechmi, a to až natoľko, že autor našej knihy jej pripisuje titul "kráľovná kajúcich hriešnikov", ale aj "kráľovná spravodlivých", pretože intenzita jej lásky ju očistila od všetkých predchádzajúcich hriechov.

Posledným cvičením, ktoré nám otec Tissot navrhuje v umení využívať naše chyby, je zdvojnásobiť našu úctu k Panne Márii, "Hviezde morskej", ktorá vedie našu cestu a "Prístavu stroskotancov" pre tých, ktorí zablúdili. Všetci svätí to opakujú: tvárou v tvár pádom, či už malým alebo veľkým, sa musíme obrátiť k Panne Márii a vzývať ju ako "útočisko hriešnikov". To je jej poslanie, to je jej koruna slávy, to je jej kráľovský trón: trón milosrdenstva.

Prof. Roberto de Mattei

Zdroj: radioromalibera.org

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!